Milý náš pán Nosáľ,
pri príležitosti Vášho významného životného jubilea Vám prajeme veľa zdravia, šťastia, lásky, úspechov, dobrej pohody, výborných nápadov a aj splnených snov.
Spolu s Vami sme sa vydali na magickú cestu nádherného poslania – interpretácie originálneho slovenského folklóru, pretlmočeného Vašim neopakovateľným umeleckým jazykom. Stáli ste vždy pri nás, či sa nám darilo viac, alebo menej. Povzbudzovali nás a ukazovali nám tú správnu cestu, ako sa má tvoriť i zachovávať naša kultúra. Ste a zostanete vždy našim veľkým vzorom.
Obdivujeme a mimoriadne si vážime Váš talent, profesionalitu, pracovitosť, skromnosť, vytrvalosť, nekonečnú ľudskosť a úctu ku všetkému a všetkým. Najviac však ku svojim divákom, ktorých ste nikdy nepodcenili a vždy im ponúkli len to najlepšie. Svojím umením ste dokázali nadchnúť publikum a odborníkov doma, no zároveň ste našu kultúru vyviezli i do sveta. A to je jedna z najvzácnejších vecí, aká sa jednému národu môže prihodiť.
Ako kultúrnemu veľvyslancovi a zároveň i obdivuhodnému cestovateľovi v čase, keďže Vaše umenie prechádza už niekoľkými generáciami, Vám za všetko, čo ste pre nás a celé Slovensko urobili, úprimne ďakujeme.
Pri oslave Vašich 90-tych narodenín Vám želáme zostať ešte dlho na tejto šťastnej a úspešnej ceste a všetko najlepšie!
Zo srdca Vaši
lúčničiari
Štefan Nosáľ oslavuje životné jubileum
Prof. Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Po absolvovaní 8 ročného gymnázia v Banskej Bystrici v rokoch 1939 – 1947 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v odbore choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972 – 1992 aj viedol ako jej vedúci. Počas svojej aktívnej pedagogickej činnosti sa zaslúžil o uznanie samostatného statusu Tanečnej fakulty v rámci VŠMU a ako autor publikoval vysokoškolskú učebnicu „Choreografia ľudového tanca“, ktorá sa stala základnými skriptami pre podobne zamerané odborné školy v celom Československu. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. Absolventi z jeho triedy patria k najvýznamnejším umeleckým vedúcim, choreografom, pedagógom i špičkovým interpretom mnohých tanečných súborov, divadiel i umeleckých škôl doma i v zahraničí.
V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice ako člen mužskej skupiny „Odzemkári“, ktorá bola považovaná za jednu z jej základných zložiek a onedlho bol zvolený aj za umeleckého vedúceho tanca a choreografa tejto skupiny. Od roku 1951 prevzal pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa súboru Lúčnica, ktorého umelecký vývin a smerovanie formuje zásadným spôsobom až do dnešných dní. Jeho takmer 70 ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice, ktorá sa ako reprezentačné teleso interpretujúce originálnu národnú kultúru zaraďuje medzi najlepšie svetové súbory vo svojom odbore, je odborníkmi i širokou verejnosťou považované za svetový unikát.
Vo svojich choreografiách vytvoril prof. Nosáľ svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov do ich umeleckej javiskovej štylizácie. Na základe osobného poznania, dlhodobých odborných výskumov, ako aj vlastného originálneho umeleckého jazyka, spracoval autentický folklórny materiál divácky veľmi príťažlivým a zároveň umelecky mimoriadne náročným spôsobom. V Lúčnici vytvoril vyše 100 tanečných kompozícií i viacero samostatných celovečerných tematicky komponovaných programov: Vitaj naša jar, Hra a práca, Pieseň a práca, To je Lúčnica, Elán a Lúčnica, Karpaty, Lúčnica a jej deti, Jubilejný program k 50. výročiu Lúčnice, Lúčnica na Křižíkovej fontáne v Prahe, Lúčnica a hostia k 80. narodeninám Prof. Štefana Nosáľa, Od Tatier k Dunaju, komorný program Z tej doliny na tú, Lúčnica – 60 rokov krásy, Štefan Nosáľ 85 – Môj život Lúčnica, Lúčnica a IMT Smile – Made in Slovakia a mnohé iné).
Spolupracoval s poprednými slovenskými hudobnými skladateľmi, z ktorých najčastejšími hudobnými partnermi boli Tibor Andrašovan, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Svetozár Stračina, Peter Jantoščiak, Juraj Farkaš, Igor Bázlik a ďalší. S Lúčnicou absolvoval okrem tisícok vystúpení na Slovensku a v Čechách aj veľké množstvo zahraničných zájazdov. Jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov v celej Európe, USA, Kanade, Strednej i Južnej Amerike, Rusku, Číne, na Taiwane, v Hong-Kongu, Austrálii, Indonézii, či v Japonsku. Celkove ich videlo publikum vo viac ako 60 štátoch celého sveta. K najprestížnejším patria vystúpenia v divadlách a sálach, v ktorých slovenská pôvodná tvorba zaznela historicky vôbec po prvý raz práve v podaní Lúčnice – Royal Opera House in London´s Covent Garden, Lyric Opera Chicago, Cairo Opera House, Opéra de Monte Carlo, Veľké divadlo v Moskve, Fox Theatre v Atlante, divadlá na Broadway v New Yorku, v Sydney, Melbourne a mnohé ďalšie.
Popri Lúčnici spolupracoval profesor Nosáľ aj so Slovenským národným divadlom v Bratislave, pre ktoré vytvoril choreografie k operným inscenáciám Krútňava, Svätopluk (E. Suchoň), Jánošík, Beg Bajazid (J. Cikker), k baletnému predstaveniu Ej, husári (S. Stračina), či k historicky vôbec najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND, k spevohre Na skle maľované. Pre Národní divadlo v Prahe vytvoril choreografiu ku hre Radúz a Mahulena, pre divadlo v Plzni choreografiu k opere Krútňava a spolupracoval aj so Státním souborem písní a tancu Praha, so SĽUK-om, PUĽS-om i súborom Laterna Magika Praha.
K najvýznamnejších zahraničným spoluprácam patrí vytvorenie choreografií a tancov pre belgickú Kráľovskú operu v Antverpách (E. Suchoň – Krútňava), holandský Danstheater v Amsterdame, ako aj pre štátne súbory v Tunise, Moldavskej republike, Sankt Peterburgu, či pre tanečný súbor Tamburitzans v Pittsburghu v USA.
Ako tanečník a herec účinkoval Štefan Nosáľ v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách, pri ktorých väčšinou spolupracoval aj ako choreograf a odborný poradca režiséra: Chorea amore a Chorea guernica (réžia M. Slivka), Tanečné miniatúry, Rok na dedine, Kytica trvalej krásy, Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba (réžia M. Ťapák), Rodná zem (réžia J. Mach), Hudba z Marsu (r. J. Kadár a E. Klos), Ej, tá človečina (r. M. Ťapák, B. Filan), spevohra Na skle maľované (r. K. Zachar), opery Jánošík a Svätopluk (r. J. Zachar), súborové tanečné programy Lúčnica a jej deti, Karpaty (r. M. Homolka), Lúčnica na Křižíkovej fontáne – Praha (ČT), Lúčnica – 60 rokov krásy, IMT Smile a Lúčnica – Made in Slovakia (r. J. Ďurovčík).
Profesor Štefan Nosáľ je autorom kníh a odborných publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984, reedícia 1991), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala). Spolupracoval s Národným osvetovým centrom ako predseda programovej rady Folklórneho festivalu Východná, pôsobil ako predseda odborných porôt, celoštátnych súťaží folklórnych skupín, súborov, choreografií i kvalitatívnych prehrávok celovečerných programov folklórnych súborov.
Ako vokálny sólista a hráč na fujaru nahral mnohé tradičné i komponované skladby do programov Lúčnice, TV inscenácií i pre potreby rozhlasového a televízneho vysielania. Spolupracoval aj s Pražskými madrigalistami pod vedením Miroslava Venhodu, s ktorými koncertne interpretoval i nahral na LP Supraphonu vianočnú omšu „Missa Pastoralis“ od slovenského barokového autora Juraja Zruneka (zo zbierky Edmunda Paschu).
Za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti slovenskej kultúry bol profesor Štefan Nosáľ ocenený mnohými medzinárodnými cenami, ako aj najvyššími domácimi oceneniami a štátnymi vyznamenaniami: Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rád Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007), cena Pavla Straussa (2009).
Fotogaléria
