Keď jedna z najpopulárnejších domácich kapiel ohlásila spoluprácu s Umeleckým súborom Lúčnica, nezameniteľným veľvyslancom slovenskej ľudovej kultúry vo svete, bolo hneď jasné, že pôjde o úspešný projekt. Nikto však netušil, že z dvoch koncertov bude nakoniec päť. O to vyššie boli očakávania samotnej šou. Naplnili sa?
Bratislava 15. decembra 2014 (Patrik Marflák, hudba.zoznam.sk)
Všetko zlé je na niečo dobré a platí to aj o “kríze” v hudobnom priemysle. Ani tým najpopulárnejším slovenským kapelám k pohodlnému fungovaniu už (našťastie) nestačí raz za čas vydať bežný štúdiový album s tuctom nových pesničiek a podporiť ho klasickými koncertami v halách a kulturákoch. Organizátori koncertov a festivalov k nám prinášajú čoraz viac hviezd a zaujímavých nových mien zo zahraničia, takže už nielen mladé domáce kapely, ale aj stálice hudobnej scény to majú s prilákaním publika na svoje turné čoraz ťažšie.
Tí, ktorí chcú zostať úspešní, preto musia vymýšľať: ako fanúšikom ponúknuť nový druh zážitku a ako im svoju tvorbu predstaviť v inej, neobvyklej podobe. V posledných rokoch sa na jednej strane roztrhlo vrece s akustickými turné, ktoré v menších priestoroch a s menej “hlučnou” produkciou vytvárajú intímnejšiu atmosféru a bližší kontakt kapiel s publikom. Tento trend je však už trochu ošúchaný, takže čoraz viac interpretov, ktorí na to majú dostatok odvahy, kreativity a kapitálu, prichádza s netradičnými spojeniami a umelecky náročnejšími projektami. HLASY Richarda Müllera a Fragile, Jana Kirschner s medzinárodným multižánrovým koktejlom Moruša, či spoločné turné Katky Knechtovej s Cigánskymi diablami patria medzi najzaujímavejšie hudobné projekty, ktoré sa stretli s veľkým diváckym úspechom.
Práve toto sú veci, ktoré dnes slovenskú hudbu posúvajú dopredu, aj keď predajnosť albumov už rekordy neláme a s nástupom streamingu už asi nikdy lámať nebude. Ak sa radi sťažujete na stav domácej scény, resp. hudobného diania na Slovensku, spomeňte si, ako chudobne vyzeral kalendár koncertov pred 5-10 rokmi a porovnajte ho s tým súčasným.
Svetová šou vyrobená na Slovensku
IMT Smile však patria ku kapelám, ktoré sa už vtedy snažili návštevníkom svojich koncertov ponúknuť niečo viac. Konkrétne v roku 2009 priniesli v spolupráci s režisérom Jánom Ďurovčíkom na koncertné pódiá unikátne spojenie svojich hitov s moderným tancom. Po piatich rokoch s oceňovaným choreografom a režisérom spojili sily opäť a vytvorili niečo ešte väčšie. Spoločný program IMT Smile a Umeleckého súboru Lúčnica s názvom Made In Slovakia spĺňa všetky parametre veľkej šou v štýle svetových hviezd, a pritom je skrz-naskrz slovenský. Veľkoleposť produkcie v úvodných minútach predstavenia doslova vyrážala dych. Vlastne stačil už len pohľad na informačný leták, ktorý návštevníci dostali pri vstupe do Incheby. Figuruje v ňom viac než 100 mien hudobníkov, tanečníkov, technikov a ďalších ľudí, ktorí sa na projekte podieľajú.
Celá šou, v ktorej sa striedajú a prelínajú vystúpenia IMT Smile a Lúčnice, sa odohráva na špeciálne pre túto šou navrhnutej a skonštruovanej scéne. Popri špičkovej zvukovej aparatúre je vybavená množstvom svetelnej techniky, ktorá počas celého večera veľmi vkusne dotvára atmosféru. Okrem štandardných reflektorov hneď v úvode zaujal rad malých svetiel pozdĺž hornej konštrukcie poschodového pódia. Často vytváral svetelnú oponu, spoza ktorej sa počas koncertu vynárali účinkujúci. Inokedy zase celé, niekoľko desiatok metrov široké pódium opticky zútulnili desiatky závesných lámp, ktoré sa spustili tesne nad pódium a vytvorili nádhernú kulisu pre prevedenie intímnejších skladieb.
Orchester Zlaté husle (hrá v ňom aj violista Peter Gabriel) je umiestnený ešte pred samotným pódiom, na úrovni plochy na státie. Diváci tak virtuóznych huslistov či cimbalistu väčšinu času môžu vidieť len na veľkoplošných obrazovkách (mohli byť o niečo väčšie, no Incheba má svoje limity). Šiesti hudobníci na čele s primášom Martinom Sleziakom však v druhej časti koncertu niekoľkokrát zo svojho “zákopu” vyliezli a s veľkým úspechom, napríklad pri piesni Oči, oči, čierne oči, obsadili pódium. To na svojom prvom podlaží väčšinu času patrilo tanečnému súboru, ktorý predvádzal známe čísla ako Šarišská polka, Sviatok na Zemplíne, Na detvianskych lazoch, Hrnčiarsky čardáš, Odzemok alebo Priadky. Ján Ďurovčík však pre tento program pripravil aj dve úplne nové choreografie, takže aj pravidelní návštevníci vystúpení Lúčnice mohli zažiť niečo nové.
Táslera bol plný stage, no väčšinou nechal žiariť iných
Väčšinu divákov však pravdepodobne tvorili fanúšikovia IMT Smile, z ktorých mnohí asi zažili Lúčnicu naživo prvýkrát. To je vlastne hlavnou ideou spojenia umenia a popu – odprezentovať cez populárnu kapelu mladým ľuďom niečo, na čo môžeme byť naozaj hrdí. Je preto len logické a správne, že Lúčnica mala v dvojhodinovom programe nielen početnú prevahu, ale aj o niečo viac priestoru. Prešovčania však v rámci svojich blokov naplno ukázali, prečo sú miláčikmi publika. Ich prvá skladba síce zaznela až po takmer 10 minútach – najskôr bolo intro, v ktorom sa postupne stretli dvojicou tanečníkov vydupkaný rytmus s basgitarou Lukáša Kolivošku a husle s gitarou Ivana Táslera, nasledované prvým tanečným číslom – no líder IMT Smile by Opri sa o mňa ani nemusel spievať. Spievala totiž celá hala. V tomto smere medzi ľudovkami a “zľudovenými” pop-rockovými hitmi nebol žiadny rozdiel, publikum reagovalo rovnocenným aplauzom a spevom na repertoár oboch telies.
Po ďalšom hite Veľa lásky sa s veľkým sólom predviedol saxofonista Mário “Gapa” Garbera, na jeho vystúpenie však prekvapujúco nenadviazala kapela ale orchester a tanečníci. K podobným momentom, kedy divák netušil, čo bude nasledovať, dochádzalo počas celého večera, ktorý bol dramaturgicky vymyslený veľmi umne a najmä v prvej časti (koncert rozdelila prestávka) udržiaval divákov neustále v príjemnom napätí a očakávaní. Prispeli k tomu aj časté prieniky folkloristov do vystúpení kapely a naopak. Uprostred tanečnej choreografie napríklad prekvapilo krátke bubenícke sólo Daniela Šoltisa, inokedy zase lúčničiari spievali texty IMT Smile. Stalo sa tak aj pri prevedení piesne Kapela, kedy si štvorčlenná spevácka skupina Lúčnice vymenila miesta s Ivanom Táslerom. Ten totiž spolu s ostatnými členmi IMT Smile trávil väčšinu času na poschodí – zvýšenej ploche nad pódiom – z ktorého len párkrát zbehol dole k fanúšikom. Prvýkrát sa tak udialo vtedy, keď z piesne Niekto ako kráľ prešiel do ľudovky A ja taká dzivočka a publikum dostal do varu. Popevok “cingi lingi bom” si niektorí spievali ešte aj o vyše hodinu a pol neskôr pri odchode z haly.
Apropo, Ivan Tásler. Oproti bežnému koncertu toho vlastne ani veľa nenaspieval. Celkovo zaznelo len dvanásť skladieb IMT Smile (okrem vyššie spomenutých aj Bozk, Vyvedený z miery, Viac, Tajné milovanie, Ľudia nie sú zlí, Cesty druhej triedy, Exotika a Najkrajšie Vianoce) a aj z tých viaceré odspievali fanúšikovia, spevákovi stačilo im v refrénoch trochu asistovať. No koncertu to vôbec neuškodilo, o dychvyrážajúce výkony sa postarali iní, či už spomínaný Gapa, sólisti orchestra a samozrejme tanečnice a tanečníci. Bolo zaujímavé vidieť inokedy jasného lídra Ivana len ako jedného z množstva členov tímu. Napriek svojej charizme a popularite stál často v úzadí (resp. na poschodí), aj mimo centra pozornosti však rozdával energiu výraznou gestikuláciou, ktorou hecoval lúčničiarov aj publikum.
Spojenie, ktoré funguje aj bez hudobnej fúzie
V jednom smere som od koncertu čakal viac, a to bolo výraznejšie využitie orchestra v piesňach IMT Smile. Hity prešovskej kapely väčšinou zazneli tak, ako ich poznáme, skupina a orchester hrali viac-menej na striedačku. Moment, pri ktorom symbióza oboch hudobných telies priniesla neobyčajný hudobný zážitok, tak okrem už spomenutej Niekto ako kráľ prišiel znova až v záverečnej piesni Najkrajšie Vianoce. Pódium sa zaplnilo najväčším počtom účinkujúcich a pieseň v spojení s orchestrom nabrala nový rozmer.
Predtým došlo k celkom zaujímavým inštrumentálnym konfrontáciám “Táslerovcov” a “Sleziakovcov” v piesňach Cesty druhej triedy a Exotika, no v porovnaní s originálnou hudobnou fúziou folklóru, jazzu a etna v projekte Ornamenty (SĽUK + Pacora Trio) tomu niečo chýbalo. Ale možno je aj dobre, že sa výraznejšie prearanžovanie známych hitov nekonalo – spojenie pop rocku s ľudovým orchestrom by nemuselo byť pre fanúšikov jednej či druhej strany tým pravým orechovým. Viaceré piesne IMT Smile navyše Lúčnica na pódiu dostatočne ozvláštnila tancom. Jedným z najkrajších momentov bolo spoločné vystúpenie niekoľkých párov pri slaďáčiku Vyvedený z miery, po ktorom, rovnako ako mnohokrát predtým aj potom, diváci Lúčnicu a IMT Smile odmenili nadšeným a plne zaslúženým aplauzom.
Bol to skrátka večer, ktorý spojil dva rôzne fenomény do zmysluplného celku a z hľadiska dramaturgie mu nechýbalo nič. Snáď len vyrozprávanie deja, ktorý by všetkému tomu pestrofarebnému dianiu na pódiu dal akúsi príbehovú nadstavbu. To by som už ale od koncertu chcel priveľa. Odchod fanúšikov z Incheby však sprevádzal reklamný spot k ďalšej pripravovanej spolupráci Jána Ďurovčíka s IMT Smile a v nej už príbeh chýbať nebude. Pôjde o “muzikál muzikálov” Jesus Christ Superstar, ktorý bude mať premiéru na jar budúceho roka. Ivan Tásler a spol tak aj po spolupráci s Lúčnicou pokračujú v nových výzvach. Neprekvapilo by ma však ani to, keby projekt Made In Slovakia neskončil len pri týchto piatich koncertoch. Šou takejto úrovne má rozhodne potenciál prilákať ešte viac divákov. A výzvou pre IMT Smile stále zostáva aj naplno preraziť v Česku. Možno práve s Lúčnicou by sa to mohlo podariť.
Veľké očakávania, ale aj obavy
V Bratislave sa oba súbory predstavili v sobotu aj v nedeľu, posledné vystúpenie v Incheba Expo Aréne sa uskutoční dnes večer (15.12.). Následne sa šou presunie do Košíc, kde ju bude 18. a 19. decembra hostiť Steel Aréna. V záverečnej ďakovačke premiérového bratislavského koncertu sa na pódiu počas niekoľkominútového standing ovation objavili aj režisér Ján Ďurovčík, ktorý je zároveň autorom scenára, a choreograf Lúčnice profesor Štefan Nosáľ. Aké sú ich pocity?
“My sme pred rokmi – Slovenské divadlo tanca a IMT Smile – urobili spoločný koncert, vypredali sme sedemnásť hál. Už vtedy všetci tvrdili, že moderný balet a rocková kapela sú nespojiteľné. Spojili sme. Teraz za mnou prišli jedni aj druhí, aby som spojil toto. Od začiatku som si vedel predstaviť, že sa to spojiť dá. Ale chceli sme urobiť kultivovanú šou, čo bolo najpodstatnejšie, a myslím, že sme ju urobili,” povedal pre TASR Ján Durovčík. “Chvalabohu všetko dopadlo dobre. Mal som malé obavy, ale predpokladal som, že to bude dobré. Vyšlo to výborne a obecenstvo to veľmi prijalo,” dodal Štefan Nosáľ.
“Dnes celý deň nebol úplne najpokojnejší, ale tak to býva pri veľkých veciach. A toto je veľká vec, ktorú sme chystali rok a teším sa, že to dopadlo dobre. Aspoň dúfam, že takéto budú reakcie. V zásade sme boli veľmi suverénni, cítili sme, že toto neostane len tak bez povšimnutia, že to neostane len pri jednom koncerte. Nechcem povedať, že sme si boli istí, to nie, boli sme pokorní a čakali, ako sa to vyvinie. Ale tajne sme verili, že to bude mať takýto dosah. V Bratislave to spolu uvidí osemnásťtisíc ľudí, čo je podľa mňa neuveriteľné,” priznal po sobotnom koncerte Ivan Tásler.
Spolu s košickými koncertami šou v priebehu jediného týždňa uvidí vyše 30-tisíc ľudí. No najlepšou správou je, že IMT Smile týmto turné na Slovensku nezdvíhajú len latku návštevnosti v časoch, ked z domácich interpretov okrem nich a Elánu nikto také veľké haly nevypredá. Ukazujú tiež, že popularita sa dá využiť na šírenie skutočných kultúrnych hodnôt. Priniesť tradičné umenie na tak veľké pódiá a nadchnúť ním toľko ľudí, to si zaslúži poklonu.
Autor: Patrik Marflák + TASR (citácie po koncerte)
Foto: Marko Erd
Pozrite si celý fotoreport Marka Erda
