Začiatkom októbra bude v Bratislave niekoľko slávnostných koncertov k 65. výročiu vzniku Lúčnice. Je to zázrak: Lúčnica vydržala aj zmeny v spoločnosti, aj zmeny vkusu, ktorý nebol vždy k folklóru ústretový. Roky ubehli, Lúčnica je stále tu a rozpráva nám o nej jej spolutvorca choreograf Štefan Nosáľ. Hoci má už vyše 85 rokov, vyzerá stále dobre, veď celý život strávil medzi tanečnicami z Lúčnice. Jednou z nich je aj jeho manželka Vierka a druhou dcéra Barbora, vydatá za Joža Ráža.
Bratislava 6. októbra 2013 (Helena Dvořáková I Pravda.sk)
Lúčnica sídli dlhé roky na známej bratislavskej adrese – Štúrova 6. Ako sa vám podarilo prečkať všetky zmeny na jednom mieste? Tu zostanete už navždy?
Odkúpili sme tieto priestory za pomoci našej nadácie – patrí nám zvýšené prízemie a suterén, ale sálu nemáme. Tú sme mali prenajatú v škole na Jesenského ulici. Tam nás pritúlili, hneď ako sme prišli z Dunajskej, teda pred šesťdesiatimi rokmi. Všeličo sme tam – okrem toho, že sme platili nájomné – zveľadili, v telocvični sme dali napríklad nové parkety. A teraz cirkev tú školu predala, celá budova patrí akejsi firme, nič sa tam nedeje, je to zatvorené. Bola tam aj ľudová škola umenia, všetko zrušili, všetko je preč.
Lúčnica vystupuje v peknej historickej budove SND a v Istropolise – nie je tam dobre?
V Národnom divadle je dosť drahý nájom a do hľadiska sa zmestí málo ľudí. Istropolis nám vyhovuje, ale je veľmi zanedbaný. Škoda, lebo sála je veľká, až pre 1 300 ľudí! To nám vyhovuje najlepšie. Zvukovú techniku tam síce vytunelovali, ale my máme vlastnú alebo si požičiame a pri predstavení sálu poriadne vybavíme, aby bola na úrovni. Keď sa miesta zaplnia, nevyzerá to v Istropolise zle, hoci tie sedadlá! Chátra to, a nikto sa nestará. Škoda, že taká veľká sála nie je v poriadku, lebo v meste nie je viac takých priestorov. Okrem divadla v Bratislave nie je poriadna sála. Napríklad tenisové centrum nie je koncertná sála. Ani po zvukovej stránke, ani tam dobre nevidno, ani to nie je útulné. Slávnostné koncerty k výročiu budú teda v SND druhého, tretieho, štvrtého a piateho októbra.
Priestory chátrajú a diváci? Sú stále lepší?
Pravdaže. Chvalabohu, my máme divákov stále, na tých sa nemôžeme sťažovať. My máme divákov na úrovni aj vďaka tomu, že Lúčnica má programy na úrovni. Oslovia jednoduchého, ale aj náročnejšieho diváka. Odkedy som sa v Lúčnici zabýval, snažil som sa o jedno: aby sa zachovalo všetko to, čo je krásne. My máme veľmi bohatú ľudovú tradíciu – piesne, tance, muziky, architektúra, kroje, celá naša hmotná kultúra je unikátna.
Už sa síce toľko nevyšíva a nepaličkuje, ale aj tak je v krojoch veľa ručnej práce. Nie je to rarita?
Keď ideme von, do zahraničia, naše kroje obdivujú. Myslia si – najmä v Amerike – že to je všetko len namaľované na látke. Po predstavení chodia, aby si kroje obzreli zblízka a presvedčili sa, že sú naozaj vyšívané. To je pre nich úžasné.
Kto vám šije nové kroje?
V tejto práci pokračuje ÚĽUV, ale sú aj iné firmy, ktoré to vedia kvalitne robiť. V spolupráci s ľudovými umelcami, ktorí to ešte ovládajú. Ale lúčničiari sa vedia pekne obliecť aj do moderného. Sú to mladí, talentovaní ľudia, výborne oblečení aj mimo javiska, ktorí sa vedia dohovoriť v cudzích rečiach. Výborne reprezentujú Slovensko.
Hlási sa aj dosť nových záujemcov? Dnes majú ľudia toľko možností, aj v oblasti tanca a spevu…
Záujem je, stále máme z čoho vyberať. Na konkurzy síce chodilo v minulosti viac ľudí, ale teraz chodia už vykryštalizovaní ľudia, ktorí sú pripravení z mládežníckych súborov. Sú to väčšinou ľudia, ktorí prichádzajú na vysokú školu a už niečo vedia. Vedia, čo je Lúčnica a my si vyberáme najvyššiu kvalitu. Nemusí sa s nimi začínať celkom od začiatku. Sú roztancovaní.
Pomáhajú vám aj iné inštitúcie? Kde napríklad skúšate?
Keď nás vyhodili zo školy na Jesenského, pritúlilo nás staré SND aj po tejto stránke – aby sme mali kde skúšať. Riaditeľ Chudovský nám vyšiel v ústrety, platíme si služby, elektrinu a chodíme tam už pol roka. Je to v centre, to je výhoda, problém je iba s vetraním, ale tak to mali aj baleťáci SND – sály sú v suteréne, vzduch sa tam rýchlo vydýcha a tanečníci, keď cvičia a skáču, potrebujú kyslík. Ale my zasa toľko necvičíme, dá sa to teda vydržať.
Lúčnici sa asi dobre darí aj preto, že má odborné umelecké vedenie, že ju vedú profesionáli. Členovia sú však aj naďalej amatéri?
Bez profesionálneho vedenia by sme sa až tak ďaleko nedostali. To je dobre zariadené. Členovia sú ale amatéri, hoci mnohí sú aj z umeleckých škôl – z tanečných katedier, z konzervatória, takže niektorí sú budúci profesionáli.
Vy ste v Lúčnici od samého začiatku, čiže 64 rokov, ale založili ju dve mladé ženy, ktoré najprv vytvorili folklórny súbor pri spolku Živena – Ľuba Baková-Pavlovičová a Oľga Chodáková. Ako ste sa k nim pridali?
Profesor K. L. Zachar robil vtedy predstavenie Rok na dedine, bolo to čosi ako predchodca Maľovaného na skle. Povolal si do predstavenia aj národopisnú skupinu Živenu. Prvé predstavenie videl profesor Karel Plicka a pozval ich na poľnohospodársku výstavu – na európskej úrovni – v Prahe, a tam sa prvý raz predstavili ako skupina. Hovoríme si, že toto je začiatok Lúčnice. Bolo to v roku 1948 a ja som prišiel v roku 1949. Už keď som videl Rok na dedine, veľmi sa mi to páčilo: Toto by som chcel robiť!
A kedy sa vám to splnilo?
Živena nacvičovala v telocvični internátu na Svoradovej nad Palisádami a ja som tam býval v internáte. Počul som, ako spievajú: “Ej, hore na Poľane…“ To bolo asi v roku 1947. A ja: Čo to? Čo to? Intenzívnejšie som ich ale zaregistroval až v divadle. A v roku 1949 išli na Trať mládeže a ja som sa tiež prihlásil, nás stavbárov – študoval som vtedy na technike – tam brali ako plánovačov. Oni boli ako kultúrna brigáda, ale vystupovali po táboroch – v Bystrici, v Štiavnici, vo Zvolene. Ale aj normálne robili, brigádničili.
Stavali trať? Ako to tam vyzeralo?
Áno, stavali. Všetci sme boli vo zväzáckych košeliach a krátkych nohaviciach a bola tam úžasná atmosféra. Bolo to také prvé povojnové zhromaždenie mládeže. My sme vôbec nevnímali tú politickú líniu. Išli sme tam s nadšením z mladosti. Bývali sme v barakoch, jedna deka pod, druhá deka nad, a jedávali sme z vojenských šálok. Čudujem sa, že tam nevznikla nejaká epidémia. Potok síce tiekol, ale umývali sme tam aj riad, aj seba, slíže plávali, ale nič sa nestalo. Bola dobrá disciplína, strava jednoduchá, bolo to po vojne. Skromne, ale veselo. Dobre na to spomínam. Aj Rúfus tam bol a napísal báseň Až pôjde tento vlak, Urbanec tam zasa dirigoval orchester, bol tam aj akademický orchester, spievali sme kantáty, ale ja som išiel do tanečnej skupiny. Keď Chodáková a Baková v roku 1952 odišli, bol som zvolený za jej šéfa.
Názov Lúčnica ešte ale vymyslela Ľuba Baková-Pavlovičová. Nemali ste s týmto názvom problémy v zahraničí? Je krásny, ale niekde si asi na ňom lámali jazyk.
Často sa nás v zahraničí pýtajú, čo to slovo znamená a pre mňa bol neraz problém, ako to vysvetliť. Hovoril som, že to je symbol mládeže, ktorá sa baví na lúke, na ktorej sú aj kvety.
Čo bolo najťažšie počas rokov s Lúčnicou? Mohlo by sa zdať, že len preberala z ľudovej tvorby hotové veci, ale s týmto materiálom sa ďalej pracovalo.
Každý rok bolo treba vytvoriť niečo nové, vždy sa repertoár obnovoval a dopĺňal. Vtedy boli tradície ešte živé, robili sa výskumy.
Skúmali ste aj vo vašom rodnom kraji? Bolo tam veľa tanečníkov?
Ja som z Podpoľania, z hriňovských a detvianskych lazov. U nás bola tradícia veľmi silná, živá. Lazníci boli, nechcem povedať, že diví, ale takí – temperamentnejší. Nebolo tam bohatstvo, na lazoch sa ťažko žilo, ale ľudia sa vedeli prejaviť. Keď bola napríklad svadba, bolo tam viac nepozvaných ako pozvaných. Taká svadba, to bola udalosť, veď na vidieku nebolo veľmi kam ísť, a tak sa lazník postavil pred muziku a rozkázal si. A bol z neho zrazu suverén! Ja som sa len čudoval. Neboli to nejakí ozrutní chlapi, ale – taká sila z toho išla! Svet gombička! Kto bol dobrý chlap, tomu chytili muzikanti nôtu skôr, niektorí museli čakať a boli z toho aj konflikty. Aj sa pobili.
Kvôli ženám?
Nie, kvôli muzike, že jeden predbehol druhého. Ale aj pre dievčatá radi zbojníčili. Aj pre mäso. Mäsa tam veľa nebolo, a tak mládenci ukradli dajakého baranca. Boli to takí figliari, že si ho upiekli a ešte aj toho pozvali na hostinu, komu ho vzali. Bola to aj frajerina, ale uľavili si tak aj svedomiu. A potom – oni aj robili. Nie ako dnes, keď sa špekuluje ako ľahšie prežiť, nerobiť a zarobiť. Keď robili, tak robili.
Ale už aj vo vašej rodnej Hriňovej sú iste diskotéky. Prekáža vám to?
Áno, prišlo to tam neskôr, ale pomaly sa zamiešalo. Tomu sa nedá zabrániť. Dobre ale je, že už v minulosti vznikli súbory a že sa tradícia podchytila, lebo už by sa to bohatstvo vytratilo. Keby nebolo súborov, je koniec. Niektorí nám zazlievali, že sme tancovali aj komunistom, a potom zasa iným, ale či aj národné divadlo nehralo? To sa nedá takto brať. Keď sme boli dobrí, tak sme boli pre každého dobrí a každý sa k nám hlásil. A hrdil sa tým, že nás podporuje. Lúčnica aj SĽUK vychovávali vedúcich súborov, choreografov, a tak sa veľa zachovalo dodnes.
Nelákalo vás robiť aj moderné veci? Uspokojovala vás tradícia?
Aj ja som robil moderné veci, ale – to je problém: buď jedno, buď druhé. Nedá sa robiť to aj to. My sme dosiahli úspech v scénickom tanci a skúsili sme robiť aj v modernom duchu. Pri druhej spartakiáde vypísali súťaž na záverečnú tanečnú scénu a my sme vyhrali celoštátnu súťaž. Uplatnili sme tam aj novšie veci – stvárnili sme napríklad remeslá. Ja som vtedy videl po prvý raz vo Viedni – u nás to ešte nebolo – West side story a žasol som, akú mala silu! Považujem West side story stále za jeden z najlepších – ak nie najlepší – muzikál. Bol som uchvátený a inšpirovalo ma to. Takže som urobil moderný tanec, sólisti boli dvaja zo SND a volalo sa to Máme dvadsať. Vyhrali sme. V komisii boli samé kapacity a keď som prišiel do sály, kde zasadali, všetci mi začali tlieskať. To bolo moderné, také džung-džung! To je vynikajúca slovenská West side story, vyhlásili.
Kedy ste si vy po prvý raz rozkázali muziku?
Keď som začal mládenčiť, rodina ma volávala na svadby. Často som družboval na svadbách a tam sa patrilo aj zaspievať, aj zatancovať, ale asi som sa vyťahoval, lebo starší brat ma zavolal a varoval ma: Daj si pozor, nevyskakuj, lebo dostaneš! Vraj som sekíroval. To ma tak usmerňoval. Človek by mal vedieť, pokiaľ si má dovoliť. Vtedy som si nemohol a teraz, keď prídem domov, každý by mi chcel vyhrávať. Teraz som už slávny…
Detvianske svadby neboli iba idylky – aj tam sa mládenci neraz pobili. Aj vy? Viete sa biť?
Vtedy bol taký zvyk, že na každej svadbe bola aj nejaká bitka. Niektoré spory sa totiž dedili z generácie na generáciu a vždy sa niečo našlo, nejaká iskra. To bola taká mrzká obyčaj. Ja som bol iba svedkom tých bitiek, ale mal som bratrancov, ktorí boli vychýrení bitkári! Úú, dobrí chlapi!
Súčasťou Lúčnice bola aj slávna skupina odzemkárov. Existuje ešte tento tanec v praxi?
Odzemok je najrozšírenejší mužský tanec, ale už ho málokto vie. To len tí chlapci, ktorí idú do súboru, ho poznajú.
Kedysi vedel odzemok každý?
Hocikto nie, ale viacerí vedeli. Sú to drepy a skoky. Aj Rusi majú hopák, Ukrajinci…
A Američania?
Nie. Len teraz ho odkukali a už ho vedia namiešať do svojho prejavu. Ani Maďari ho nemajú, Poliaci ho uplatňujú len trocha – nikomu sa do toho nechce. Je to namáhavé.
Kedy ste ho po prvý raz tancovali?
Asi u starého otca. On bol – keď to trocha preženiem – bohém. Vlastne aj môj otec. Otec krásne hral na píšťalke. Vedel aj zaspievať. A ešte niečo – mal aj správny názor, vkus. Vedel povedať, čo je dobré alebo či niekto motá. Mal cit. Vedel, že všetko má svoje pravidlá, poriadok, rád. Videl som ho aj tancovať, jeden bratranec sa ženil, on si rozkázal pred muzikou a potom tancoval. Keď som sa ho neskôr spytoval, ako dakedy tancovali, keď mládenčil, len povedal: Tancoval, kerý ako vedel!“ Ale to je typické tam u nás. Každý sa prejavuje, ako vie a inak. Každý bol osobnosť. Nebolo to ako na dedine býva, že sa vytvorí jeden kolektív, ktorý sa vyprofiloval. Tu boli ľudia roztratení po kraji a každý bol odkázaný na seba. Síce sa schádzali pri takých príležitostiach ako svadby, ale toho bolo menej. Boli odkázaní sami na seba, museli drieť, aby sa udržali. Aj otec dakedy, keď sme sedeli dlhšie, už nás súril: Poďte, hýbme sa, lebo zhynieme. To bolo tak – museli sme sa držať, starať sa aj o to málo, čo sme mali.
Spomínate samých chlapov – mama bola aká?
Pobožná. Ona uznávala len pobožné pesničky, a keď otec hral na fujare alebo píšťalke, len zalamovala rukami: Panebože, čo len ľudia povedia, že sa tu veselíme. A predsa na fujare hrať, to je skôr do plaču, ale jej sa to zadalo ako svätokrádež. Otec bol jeden čas najlepší píšťalkár na Slovensku. Aj v akadémii má nahrávky, aj dosky mu vyšli. Aj dnes ešte z toho čerpáme, ja som sa od neho veľa naučil.
Boli rodičia aj na vašich predstaveniach? Dožili sa vašej slávy?
Boli, ale boli veľmi zdržanliví. Tak otec, čo na to poviete, pýtal som sa. A, dobre… Ale keby to bolo zle, tak mi to tvrdšie povie.
Ako to, že ste pôvodne mali byť stavebným inžinierom? To chcel otec?
Po vojne bolo treba stavať a opravovať. Boli sme mladí, chceli sme byť užitoční. Nebolo toľko informácií o vysokých školách, nevedeli sme, kde sa čo dá študovať. Štyria kamaráti sme sa vybrali, že ideme na stavarinu, mohli sme ísť aj na medicínu, mali sme dobrú prípravu, bystrické gymnázium malo úroveň. V priebehu štúdia som videl ten súbor a keď som skončil stavarinu, išiel som na VŠMU a tam som získal aj profesúru.
Stavebné vzdelanie ste využili?
Možno pri opravovaní chalupy na Záhorí, ale chýbala mi prax.
Je vám blízky aj záhorácky folklór?
Trocha menej, sústreďujem sa skôr na stredné Slovensko, ale aj sever a západ. Aj východ, všetko je krásne. A ja som musel skúmať celé Slovensko. Sám som dospel k poznaniu, že to musím poznať, kým to je ešte živé. Ten štýl. Zistil som, že všade inak tancujú. Hovorí sa, že na Slovensku čo vrch, to iný mrav, obyčaj, kroj, a to je veľká výhoda. Folklór je rozmanitý. Maďari napríklad toho toľko nemajú. U nás bola tradícia veľmi bohatá. Samozrejme, že upadá, to je normálny civilizačný proces. Ale Lúčnica má takú úroveň, že aj pre zahraničného diváka obstojí. Aj v New York Times napísali o Lúčnici, že je absolútna jednotka.
Ale teraz sa už asi nedá toľko cestovať, nie?
Čoby nie! Niektorí manažéri program kúpia, ale platia len výdavky na svojom území, cestu nie. A niektorí zaplatia aj cestu. Tohto roku sme boli v Japonsku už tretíkrát a cestu zaplatil manažér. Aj do Ameriky sem-tam chodíme. A pôjdeme do Viedne, kde sme už ozaj dávno neboli. Vystupovať budeme v reprezentačnej sále, majú byť prítomní aj primátori Bratislavy a Viedne. To bude na vysokej úrovni začiatkom novembra.
Lúčnica je pre vás osudová – máte odtiaľ aj manželku.
Áno, bola v spomínanej národopisnej skupine Živeny skôr ako ja. Zapáčila sa mi a v roku 1953 som si ju zobral za manželku a horko-ťažko sme vydržali až doteraz.
Aj ste spolu tancovali?
Ona tancovala, ale ja som už bol vtedy šéfom.
Vy ste raz naznačovali, že so zaťom Rážom ste mali aj určité napätia, keďže každý je z inej oblasti hudby, ale napokon ste mali pekný spoločný koncert v hale na Pasienkoch…
Áno, to je úplne iný žáner, čo robí on a čo ja. Mne to tak veľmi nekonvenovalo, nemal som spočiatku záujem, ale potom sa mi spoločné vystúpenie páčilo. Ale mne sa to vlastne aj predtým páčilo – okrem toho silného zvuku. Uznávam najmä to, že aj oni boli vo svojej tvorbe ovplyvnení domácim prostredím a aj ľudovou hudbou. Hity sa stali z ich pôvodných piesní, nie z toho odkukaného, čo prišlo zo Západu. Mali aj dobré texty. On zasa uznával moju prácu, vo filme o mne hovorí, že keby sa narodil druhý raz, chcel by byť buď Belmondom, alebo Nosáľom.
Bude sa spoločný koncert Elánu a Lúčnice ešte niekedy opakovať?
Ťažko, hoci sa nám to veľmi páčilo, ale – to bolo veľké riziko. Elán má svoje obecenstvo a my máme svoje. V tej športovej hale sa obecenstvo spočiatku delilo, najprv revali jedni, potom druhí, ale my sme program preplietli a na konci to bolo jedno obecenstvo. Vyhrali sme to, ale bolo to nákladné a náročné.
Kedy ste sa najviac báli o Lúčnicu?
Bojím sa pred každou premiérou. Teraz už ale trocha menej. Už predsa len viem odhadnúť kvalitu alebo slabiny. Pri tomto 65. výročí sme po prvý raz dali voľnú ruku mladším nádejným tvorcom, choreografom a skladateľom. Doteraz som to robieval ja sám, teraz sme im dali príležitosť. Stále hľadáme tvorivé talenty. Poskytli sme priestor, aby urobili každý, čo si myslí, že by bolo dobré, a aby to nevybočovalo zo štýlu.
Nebudete trpieť, že program robia iní?
Trocha áno, človek nikdy vopred nevie, ako to dopadne. Prvý dotyk s obecenstvom je hádanka. Preto chodím na predstavenia do terénu, sedím v obecenstve a cítim tie nedostatky. Keď sa ľudia začnú mrviť, je to hrozné, keď sú ticho, tak je dobre.
Stalo sa vám niečo pri tanci?
Zlomil som si nohu. Keď som pri tréningu predvádzal, zlomil som si členok. Potom som chodil na skúšky taxíkom, poznali ma všetci taxikári v Bratislave. Aha, to je ten s tou nohou.
A srdce vám nezlomila nejaká tanečnica? Stále byť medzi takými krásnymi dievčatami, to je náročné…
Čoby nie! Človek si trocha zvykne, ale byť stále medzi tými mladými ľuďmi, to nie je švanda. Keby sa mi nepáčili mladé ženy, tak to by bolo zle. Tak by som tam ani nemal čo robiť!
Vy ste ešte aj vo výberových komisiách na konkurzoch? Ešte stále platí ako v tej elánovskej pesničke, že tanečnice z Lúčnice sa každému páčia?
Áno. Ja vyberám také, ktoré aj dobre vyzerajú a vedia tancovať. Žien sa obyčajne hlási viac.
Aký zázrak by ste si pre Lúčnicu želali?
Zázrak je už to, že Lúčnica vydržala tých šesťdesiatpäť rokov. Nie, že by som bol so všetkým spokojný a nič nechcel, ale som skôr vďačný. Je to totiž stále náročnejšie držať ju vo forme. Želám si, aby sa viac vychádzalo z našej tradície vo všeobecnosti. Čo budeme stále len napodobňovať? Kopírovanie nie je umenie.
