BRATISLAVA 11.1. 2016 (Michaela Žureková, hudba.sk), Foto: Marko Erd
Spolupráca dvoch veličín slovenskej ľudovej a populárnej kultúry si vyslúžila prívlastky ako veľkolepá, jedinečná, famózna. Bez väčšieho preháňania však môžeme zhodnotiť, že bola predovšetkým nadmieru úspešná. Málokto zo slovenských interpretov si môže trúfnuť na Zimný štadión Ondreja Nepelu, najväčšiu halu na Slovensku, a zároveň si už k beztak dlhému zoznamu návštevníkov košickej Steel arény, bratislavskej Incheby a pražskej O2 arény hneď dvoma vystúpeniami prirátať ďalších (odhadom) približne 16-tisíc ľudí.
V čase, keď sa slovenská smotánka schádzala na Plese v opere, menej noblesný, no zrejme o to viac umelecky hodnotný večer s názvom Made in Slovakia ukázal veľkosť oboch hlavných hviezd. A pri projektoch, ako je tento, sa netrochárči – tri hodiny spevu, tanca a skvelých muzikantských výkonov uchvátili svojou dramaturgiou, harmóniou a farbami. Na obrovskej a špeciálne zostrojenej scéne to obom zoskupeniam ladilo a dokonale pristalo či už osamote alebo v spoločných číslach.
Veľké nápady, ktoré sa oplatí realizovať
IMT Smile si boli vždy vedomí toho, že ak si túžia udržať pozornosť fanúšikov, nesmú ako kapela zostať prešľapovať na mieste a musia robiť veci s pridanou hodnotou. Po koncerte v sobotu to tak v rozhovore pre Hudba.sk zhodnotil aj Ivan Tásler: “Kapely si prestali uvedomovať, že keď chcú, aby na ne ľudia prišli, musí to byť niečo extra, nesmie to byť priemer. To je na tomto celom to najpodstatnejšie a verím, že aspoň nejako som inšpiroval iných interpretov, mojich kolegov, že sa oplatí mať veľké nápady a potom ich realizovať.”
“Prvýkrát som si predstavenie Lúčnice vychutnal na mojej ceste po Austrálii, zhodou okolností tam vtedy vystupovala Lúčnica. Prišiel som do Adelaide, tam mali predstavenie a ja som prišiel ako divák. Veľmi som si to užil, byť v Austrálii a počúvať slovenskú hudbu, bol som veľmi hrdý na to, že som Slovák. Vtedy som si začal oveľa viac uvedomovať Lúčnicu. Poznal som ju už predtým a viac som sa začal zahrávať s tou myšlienkou. Potom sme pred asi dvoma rokmi stretli na osudovom stretnutí, keď sme začali rozprávať o tom, čo keby sme urobili niečo spolu. Z toho stretnutia vzniklo toto všetko, tieto koncerty, bol to nápad, ktorého sme sa chytili, s ktorým sme išli,” objasnil v pre TASR.
Výsledkom mesiacov príprav je profesionálne pripravená šou dýchajúca originalitou a zanietením. Ocenili ju nielen návštevníci, ale podľa slov Ivana Táslera aj hudobní kolegovia z branže. No podstatné je aj čosi iné: “Made in Slovakia je o spojení, o tom dobrom, čo tu máme. Všetky predstavenia dopadli nad naše očakávania. Nie je to len o hudbe a o tanci, ale o všetkom, čo máme radi. A tiež o národnej hrdosti, ktorá je v nás – v Lúčnici a takisto aj v IMT Smile,” dodal.
Takýchto spojení sa na Slovensku nerodí veľa. O to dôležitejšie je, že sa v ňom stretli dva svety a dali tak dokopy aj dve rôzne skupiny fanúšikov. Ukázalo sa, že nielenČervenô jabĺčko či A ja taká dzivočka sú zľudovené piesne. Podobne pôsobia aj notoricky známe hity IMT Smile a stačilo, aby zaznel úryvok z Opri sa o mňa, aby sa rozoznela celá hala. Zanôtiť si Exotiku, Viac alebo Ľudia nie sú zlí a následne sa začať na mieste vykrúcať pri rezkom valaškovom tanci či Šarišskej polke nebolo nikdy také prirodzené.
Zásluhu na tom má najmä režisér predstavenia Ján Ďurovčík. “Aby všetky tie spojenia v programe vyšli, tak som ich musel naučiť divadelne sa správať. Toto je šou o Ivanovi Táslerovi, IMT Smile a Lúčnici, ja som k tomu prispel službou, aby oba súbory v tomto programe vynikli. Pocity sú výborné, ale priznám, že som to aj očakával. Som spokojný, som rád, že to vyšlo, mám rád obe telesá. Som šťastný, že sme to takto vymysleli, že ľudia šaleli tam, kde sme chceli, a boli ticho tam, kde sme chceli, aby ticho boli. A to dosiahnuť v hale nie je žiadna sranda,” uviedol pre TASR.
Made in Slovakia ešte nekončí
Ak aj môžeme ohodnotiť všetky dosiaľ odohraté koncerty IMT Smile a Lúčnice ako celok na výbornú, objavilo sa počas nich niekoľko momentov, ktoré sa oplatí vyzdvihnúť ešte o čosi viac. Ide najmä o tie, kde sa prelína umenie všetkých zúčastnených. Stojí za to vidieť a počuť lúčničiarske dievčatá spievať pieseň Kapelaspolu s Prešovčanmi, nechať sa nadchnúť scénickým tancom sprevádzajúcim skladbu Vyvedený z miery a tiež hudobným ping-pongom počas Ciest II. triedy. A keď zaznievajú nástroje z orchestra v popových pesničkách, či elektrická gitara na úvod tých ľudových, zabudnete, že tých vyše 70 ľudí na pódiu nie je v origináli jedno teleso.
“Bola to odvážna cesta, ale tak to musí byť, inak to nejde. Treba mať nápad, treba si za ním ísť a treba v neho veriť. My sme boli od začiatku presvedčení, že to spojenie bude fungovať, že sme sa stretli nielen umelecky, ale rozumieme si aj ľudsky a to je veľmi podstatné. Bez toho by to nemalo takú energiu a ľudia by necítili to naozajstné prepojenie medzi nami,” skonštatoval Ivan Tásler na záver. A my dodávame, že táto odvážna cesta sa ešte tak celkom nekončí, hoci januárové vystúpenia boli poslednými. Na koncertoch a tiež v zákulisí sprevádzali účinkujúcich kamery. Môžeme sa teda nechať prekvapiť kedy a v akej forme sa tento nakrútený obsah dostane k fanúšikom.
